Príbehy zo Slepej Patrolky 1. časť.

24.04.2012 09:54

Slepá Patrolka sa prebúdzala do jedného z ďalších krásnych jarných dní. Šero noci ustupovalo pred silnejúcim východom slnka. Drvivá väčšina Patrolčanov ešte spala spánkom spravodlivých. Až na jedného. Starostu...

Starosta Moor už od nepamäti kraľuje v Slepej Patrolke. Patrolčania ho nemajú radi, napriek tomu  doteraz vždy voľby vyhral a kraľuje ďalej. Jeho funkčné obdobie sa nesie v znamení samých korupčných škandálov a porušovania zákona. Patrolčania sú na neho nasrdení právom ale boja sa verejne prezentovať svoj názor. Odveta ješitného Moora by bola pre nich zdrvujúca. Už neraz  sa o tom presvedčili.

Starosta Moor,  udýchaný, pod ťažkým bremenom na pleci odfukuje ako parný rušeň a prediera sa zdemolovaným patroláckym chodníkom smerom k  Domu zrady. Myšlienky v hlave sa mu víria a množia úmerne s potom na čele. Už fakt nevládze. Toto nečakal. Toto fakt nečakal. Robia si z neho posmech? Celú províziu za vybavenie pozemkov mu vyplatili v drobných dvojeurových minciach nasypaných len tak do vreca. Vrece je ťažké ako svedomie, Moor už ledva kráča, pochybuje že to stihne do Domu zrady včas. Každú chvíľu pretnú oblohu nad Slepou Patrolkou prvé ranné lúče slnka a Patrolčania ho uvidia v celej jeho kráse s vrecom plným peňazí na chrbte. To nemôže dopustiť! Na chvíľu sa preto zastaví, zhodí vrece z chrbta, pošmátra si vo vrecku a vytiahne mobil.

„Vačica, Vačica, počuješ ma?! Okamžite vstávaj a poď mi oproti! Ja to vrece proste neunesiem! Myslel som si, že áno ale fakt nevládzem. Čoskoro sa brieždi, spotený som už ako diviak. Počujéééš ma?!“

Vačica vystrelil z postele ako za svojich mladých čias. Aké vrece, čo za vrece? – vírilo mu v hlave. Nič také Moor predtým nespomínal. Ale tak, čo už. Moor volá, musí mu ísť oproti. V rýchlosti sa navliekol do nohavíc a košele a ozlomkrky utekal Moroovi oproti.

„Starosta Moor, pri všetkej úcte, mohli ste včera spomenúť, že dnes úradujete už od skorého rána. Mohol som ísť rovno s vami a pomôcť....“

„......netrep hovadiny, Vačica!“ – zahriakol ho starosta. „Radšej mi pomôž s tým vrecom! Predstav si, že tí blázni mi to všetko vyplatili v minciach! To akože si robia zo mňa dobrý deň?! No ešte som s nimi neskončil. Pri najbližšej príležitosti im zdvihnem mandle. Ak budú chcieť pokračovať, budú musieť priplatiť. Tak uvidíme, kto sa bude rehotať nakoniec!“ – uškrnul sa starosta a pohybom ruky naznačil Vačicovi aby bral opačný koniec vreca.

Do Domu zrady to stihli len tak tak. Plné vrece dvojeuroviek totiž nie je žiadna ľahká váha. Funeli o dušu  a pri vstupnej bráne už obaja ledva prepletali nohami. Z posledných síl vteperili vrece do Domu zrady a v tom  momente hodili na zem. Museli. Už nevládali. Vrece sa roztrhlo a rachot štrngajúcich mincí na podlahe trval nekonečne dlho. Mali pocit že zobudili celú Slepú Patrolku. Na ich šťastie, nezobudili. Navzájom po sebe pozreli.

„Okamžite zožeň Priadku a pozbierajte to! Ja sa idem prezliecť. O chvíľu otvárame úrad, tak si pohnite!“ – rozkázal Moor. Vačica len ticho prikývol a mobilom privolal Priadku.

„Tak si predstavte páni, že vonku pred úradom som našla tri dvojeurové mince....“ – urehotaná Priadka  vošla do dverí a keď uvidela Vačicu ako po podlahe zbiera mince rehotala sa veselo ďalej.

„Nerehoc sa ako krava a pomôž mi! O chvíľu sú tu zamestnanci a prvé stránky. Moor sa hore prezlieka. No nečum a pomôž!“ Vačica bol právom nervózny a konský rehot Moorovej sekretárky bolo to posledné po čom teraz túžil. Priadka pochopila a bez ďalších zbytočných otázok sa vrhla na mince a rýchlo zbierala.

Všetko stihli. Nabehli do svojich kancelárií. Upravili sa, uvarili si kávu, dali si poldeci na ukľudnenie. Peniaze prerátajú večer. Priadka ešte narýchlo vybehla von skontrolovať, či nenájde ešte ďalšie mince pred Domom zrady. Nenašla. Nemohla nájsť. Terén už presliedil práve prichádzajúci snaživý  referent Berousek známy svojím vycibreným sluchom na cinkanie a šuchot peňazí. Ak Moor cestou ešte nejaké mince vytratil, budú  niekde dostatočne ďaleko  a nikto ich už s ním určite spájať nebude. Priadka  sa teda spokojne   vrátila  do kancelárie.

Zamestnanci úradu postupne prichádzali. Pracovný deň sa začal.

Moorova, Vačicova, Priadkina i Berouskova kancelária sú na prvom poschodí Domu zrady. Všetci pekne spolu.  Ani len netušili, že na prízemí sa práve otvárajú vchodové dvere a vstupuje RC Pinka so žiadosťou o prihlásenie sa na trvalý pobyt v Slepej Patrolke. A aj keby si ho všimli, nepoznali ho. Jednoducho ďalší spoluobčan – štandardný postup. Prihlási sa a vybavené.

Ani v najmenšom kútiku podlého srdca netušili, že RC Pinka im bude na stope. Že tak znepríjemní ich dovtedajší zaužívaný spôsob života v Dome zrady a despotické kraľovanie v Slepej Patrolke.

Ale toto všetko netušil ani sám RC Pinka.

 

Koniec 1. časti.